Jozef Mores je od konca zimnej prípravy hlavným trénerom nášho A - mužstva. Bol postavený pred hotovú vec, narýchlo sa zhostiť tímu, ktorý nie podľa želaní zakončil jesennú časť Fortuna ligy a v zimnej príprave plápolal v stratene. Dosť náročná úloha pre trénerského novica. Chytil sa jej však pevne a išiel s ňou naproti s rukopisom sebe vlastným. Chlap rozumný a rozhľadený, ktorý sa vám priamo pozrie do očí a pevne stisne ruku, s veľkým prehľadom a dobrým srcdom, bol ale pred posledným zápasom s Myjavou v ťažkej pozícii. Nemal výsledky. On ani jeho mužstvo. V prvom svojom zápase na jar remizoval s Košicami, potom prišla prehra gólom v závere v Dunajskej Strede, následne výhra nad Senicou. Potom nič. Obrovská kríza. Zovšadiaľ tlak. So svojim trénerským štábom robil všetko pre oživenie mužstva. Víťazstvo. Odvalenie brala z pliec jeho, z pliec hráčov. Bol to potom veľký balans na hrane, ked vsietil Erik Daniel vedúci gól Myjavy vo včerajšom zápase a prehrávali sme. Vtedy už ale nebolo čo riešiť a ukázalo sa v hráčoch to, čo nevedeli naplno pretaviť v zápasoch minulých. Načreli hlboko do seba. Zabojovali a vyhrali. Vari už definitívne zabezpečili ligovú záchranu pre Podbrezovú.

Kupčíková hlava zaberá, keď treba

Už sme raz stáli na pokraji krízy. Prvé tri ligové kolá v úvode ročníka Fortuna ligy sme prehrali a pred derby zápasom s Duklou Banská Bystrica stáli v ťažkej pozícii. Museli sme vyhrať, vytrhnúť si tŕň z päty, bol to zápas, ktorý bol zlomový v tú chvíľu pre nás v maximálnej možnej miere. V piatej minúte sa to akosi zlomilo, Greškov center zľava pohladil za Boroša Luboš Kupčík a našťartoval nevídanú jazdu podbrezovského mužstva v lige. Tým gólom veľa zmenil.

Takisto ako včera proti Myjave

So Spartakom to bol na dlhé minúty zápas o prvom góle. Rodiace sa šance na oboch stranách boli nevyužité, dve závažné na strane Myjavy fantasticky pred bránkou vyriešil kapitán Minčič. Treba povedať, že v tom zápase sme boli pod veľkým tlakom. Papierovým favoritom bola Myjava, bola v laufe, fakticky nemala čo stratiť. Hrala si svoj futbal a čakala na šancu, na našu chybu, ktorá prišla. Penksovi značne narobila problémy Danielova strela a bolo zle. Brezno stíchlo. Zatiahla sa mrákota nad celým štadiónom. Ktovie, čo si vtedy šeptali vo svojom vnútri hráči, ale v tej chvíli už naozaj museli zabrať.

Podiov center, Kupčíkova hlavička - gól. Podiova akcia, penalta, Dávid Škutka - gól. Pablo Podio. Zabral ten hráč, ktorý zabrať mal. Zabralo celé mužstvo. Mužstvo Jozefa Moresa, ktorému tento výsledok poleštil všetku tú snahu, drinu, myšlienky, ktoré mal - vyhralo. Konečne prišla odmena aj preňho. Zaslúžil si ju plným právom.



Víťazstvo, chutíš dobre...

Myjavu sme doteraz nikdy nezdolali. Ani v druhej lige, v tejto sezóne nás tiež dvakrát zdolala. Dosť odvážna bilancia na tak skromný tím. Na kopaniciach však robia futbal dobre. Aby to bolo príznačné, práve v Podbrezovej Myjava pred pár rokmi pečatila postup do vtedy Corgoň ligy po bezgólovej remíze, vtedajší tréner Spartaka Ladislav Hudec hral svojim hráčom cestou domov na španielskej gitare, nôtilo sa, spievalo...

Keby aj teraz Myjavčania vyhrali, nevedno, čo by bolo... Či by to ustál tréner Mores, čo by sa dialo s mužstvom. Treba to už ale poriadne hodiť za hlavu. Viete, v živote sa nemožno vyhnúť búrkovým obdobiam. Ale je na vás, či sa nimi necháte stĺcť k zemi, alebo vás pokropia živou vodou.

Tou živou, v tomto prípade víťaznou vodou, spŕškou radosti, je nateraz po výhre dva-jedna pokropená celá Podbrezová. Migaľa, Kupčík, Minčič, Greško, Harvilko, opäť ich možno stretnúť na ulici a potľapkať po pleci a tešiť sa vedno s nimi. Priznávame, bolo to dosť aj na fanúšikov, smútiť po prehrách, nedobrých výsledkoch, tešiť sa a sklamať sa, to je pravda... Ale aj na hráčoch samotných toho bolo veľa, viac ako dosť, verte. Ubíjali ich výsledky, výkony, sami v sebe hľadali chyby, strácali čosi zo seba, čo na trávnikoch chýbalo. Ale našli to. Možno teraz zahneme do úplne inej uličky, ale tak to so slovenskými športovcami veľakrát býva - padnú na dno, zožnú kritiku a práve vtedy sú silní. Do nasledujúceho zápasu sa vzoprú, nasrdia sa, nastúpia s čistou hlavou a uhrajú prekvapujúci výsledok.

Napríklad rok dvetisícdeväť. Slovenská reprezentácia pod vedením Vladimíra Weissa prehrala vo Wembley s Anglickom nula-štyri. Výkon strašný. Tréner Weiss však pomenil mužstvo, urobil hlboké zásahy do jeho stredu. Plus aj média rozniesli hráčov pod čiernu zem. Dobre urobili. Len poliali kvetinku aby rástla. O štyri dni na to sme vyhrali v česku na Letnej dva-jedna po fantastickom výkone.

Takto sa nakopnime aj my. Už je vari dobre. Síce nás do konca ligy čaká náročný žreb, ešte ťažké zápasy a skúšky, už nebudme pod tlakom. Zviazaní. Pod kŕčom. Pravda je však aj taká, že niektorí naši futbalisti musia ešte zabrať, aby si obhájili pozíciu v mužstve - veľa z nich totižto nehrá zle, nikto im do očí nemôže povedať, že by niečo flákali, ale ak si takto o mesiac posadajú do šatne a niekto bude rozoberať, že v sezóne dali len jeden gól, oni samí pochopia, že mohli tomu dať viac.

Je to v nich a o tom to je. Vzhľadom na to, aké máme mužstvo, na to že sme nováčik a čo všetko nás postrehlo v tejto sezóne, možno sa aj čakalo horšie obdobie. Zákonite muselo prísť. Naša séria výsledkov pred Myjavou bola toho svedkom, aj keď bola až za únosnou hranicou. Ale poučme sa z toho dobudúcna, zmúdrime a pochuťme si na tomto víťazstve. Chutí tak dobre, že ho je škoda nezažiť opäť.

Miroslav Čief
FOTO: Anna Nociarová