Je ťažiskovým bodom našej zostavy. V hernej schéme trénera Jaroslava Kentoša hrá dôležitú, nenahraditeľnú rolu. Je tmelom všetkého, čo sa v našom vydaní deje na ihrisku. Je moderný, dynamický, plný myšlienok. Futbalovosti. Odkrajujúci si veľkého chleba zodpovednosti. Odchovanec klubu Matej Kochan (1992) v sebe snúbi porciu obrovského talentu. Baví sa tým, čo robí, kým je. Je prototypom moderny, poukazujúc, že i na Horehroní vyrastajú mladí, talentovaní hráči futbalovo atraktívneho strihu.

Futbal buď hrať viete, alebo neviete. Buď sa potkýnate o svoje nohy, alebo ich viete roztancovať a dostať do varu publikum, ktoré onemie do úžasu. Matej je tým druhým variantom. V našom hernom systéme, hranom na barcelonský spôsob, na krátke prízemné prihrávky, s menením ťažiska, rýchlym návratom pod loptu, rastie. Pasuje mu ako tie najlepšie topánky. Vyníma sa v ňom jeho fantastický prvý dotyk, tvorivosť, obojnohosť, skrytá prihrávka. Rád to hrá po zemi, viaže pavučinu kreatívnych kombinácií, je pasiou a labužníckym pokrmom sledovať jeho prihrávku z prvého dotyku. Sadnite si pred zápasom na tribúnu a pozrite si rozcvičku - nadýchanosť lopty, keď si to narážajú Vraťo Greško, Mišo Pančík s Matejom, je vzrušujúca, poláskaním duše každého futbalového romantika.

Akiste je ešte nevybrúsený, menej známy na slovenskom futbalovom nebi, ale jedno je jednoznačné - jeho nedozierna podoba ďalšieho rastu a napredovania bude fascinujúca. "Futbal pre mňa znamená momentálne najviac. Začínal som s ním v podbrezovskom drese, keď som mal 6 rokov, hrávali sme vtedy v Brezne a priviedol ma k nemu môj otec. Odvtedy ma to drží a nikdy ma nikto do neho nemusel nútiť. Najväčší trest pre mňa bol, keď mi chcel niekto zakázať tréning," rozhovoril sa Matej a pokračoval. "Chcel by som sa raz posunúť do väčšieho klubu, do zahraničia, ale prílišne nesnívam. Momentálne si užívam náš postup do ligy, na ktorú sa teším, samozrejme, ak ostanem v klube. Znamená pre mňa zatiaľ najviac, čo som dosiahol v kariére a dúfam, že v Corgoň lige potrápime nejedného súpera," vyslovil prianie za viacerých.

Občas to majú mladí hráči ťažké. Zaligocú sa im oči do futbalu, stane sa pre nich všetkým. Loptu majú doma pod vankúšom, futbalom podopierajú svoje sny a túžby. Len veľmi ťažko však dorastú na to, čo snívajú. Nie každému chlapcovi stiekli po líci porivy fascinácie prežitku svojho sna. Ani talent nestačí. Ten si vyžaduje obrovské dokladanie pracovitosti, vytrvalosti a pokory.


 
Premeniť na vytúžené a zviazať svoj život na profesionálnej úrovni hráča sa podarí skutočne málokomu. Matej sa po tejto ceste vydal a nasmeroval ju správne. Jeho jedinou slabinou je zatiaľ to, že je nedocenený. Aj keby bol teraz najslabším ohnivkom nášho mužstva na ihrisku, jedno ho radí vysoko, tak vysoko ako si to zaumieni on sám - jeho progresívnosť. Podľa nej by sa mala merať kvalita každého hráča. Mnohí hráči sú prílišne preceňovaní, nafukovaní médiami, cenami za prestup, manažérskou šikovnosťou, egoizmom. Ich meno rastie do výšky, šírky, futbalovo sa zaobaľuje do umelosti vnímania jeho podstaty. Neoceňuje sa niekedy to zdravé. Mnohí hráči nemajú to šťastie, že si ich všimne skaut niektorého klubu. Nemajú možnosť ukázať svoju dušu na trávniku, pritom, keby sa naňho dostali, akiste by vyryli brázdu sebe vlastnú.

Treba sa naučiť vedieť zlomiť svoj osud. Nebáť sa snívať. Matej si to dobré v sebe musí podržať. Je preňho takou menšou výhrou, že si ho konečne po čase všimol tréner reprezentačnej dvadsaťjednotky a povolal ho na zraz mužstva pred zápasom s Českom. Hrá síce druhú ligu, pre niektorých za „nejakú Podbrezovú“, ale zaslúži si tam byť a po správnosti by mal byť v kádri Ivana Galáda stále! Teraz s ním hrali karty, zranenia niektorých hráčov mu otvorili na poslednú chvíľku cestu, ale treba mať aj šťastie. Podbrezová už poslala do sveta nejedného dobrého hráča. Spomeňme Juraja Kucku, ktorý tu rozopol prvý gombík progresie svojej kariéry. Mal svoje problémy, koľkokrát ho tréner Anton Jánoš stiahol po polčase z ihriska... Prvé slová svojho príbehu, ktorý je stále v písaní, nenapísal ružovo, ale postupne sa prepracoval cez Ružomberok, pražskú Spartu až do Talianska a nebyť jeho terajšieho zranenia, v prvom transferovom okne po ňom siahne veľkoklub.

Toto je naskicovaná cesta Mateja. Má všetky futbalové vlastnosti a charakterové črty, aby napredoval a podobne sa presadil ako on. Síce sa s Kuckom podobá v mene a takisto sú zlučiteľní postovo, viac sa ponáša na iného slovenského reprezentanta zajedajúceho legionársky chlebík na Apeninskom poloostrove - Mareka Hamšíka. "Nikdy som sa nad takouto podobnosťou s ním nezamýšľal. Marek je obdivuhodný hráč, profesionál, ktorý toho v kariére dosiahol veľa. Aj ja by som sa rád k niečomu takému priblížil, vyhral raz nejakú trofej a keby ich bolo viac, vôbec by som sa tomu nebránil. Fandím Barcelone, je mojim obľúbeným klubom a najviac sa mi páči anglická liga, ale nerozmýšľam nad žiadnym konkrétnym klubom, v ktorom by som rád hral. Som šťastný, že som v Podbrezovej a som rád, že môžem hrať za náš klub," rozfúkal kariérne oblačno a ostal stáť nohami na zemi. Takto je to správne. Takto je zatiaľ len náš podbrezovský Hamšík. Ale dotiahne to ďaleko. Kto tomu neverí?

Miroslav Čief
Foto: Iveta Kardhordová

LOGO