* Kedy a čo najviac zmenilo váš futbalový život?

„Keď ma tréner Ladislav Hudec vytiahol ako sedemnásťročného z dorastu do áčka Podbrezovej v druhej lige. Bol som rád, že som dostal šancu a držal som sa jej. V roku 2003 som prišiel do Dukly Banská Bystrica na ročné hosťovanie s opciou a zostal som tam desať rokov. Teraz sa teším, že som sa vrátil a hráme o postup.“

* Čo pretrvalo z chlapca dodnes?

„Láska k futbalu. Boli sme partia chlapcov a všetkých nás bavil len futbal. Nikto nás k tomu neviedol, hrávali sme, kde sa dalo. Je krásne, že mám prácu, ktorá je zároveň mojím koníčkom.“

* A keď už futbal nebude vašou prácou?

„Tak ho budem hrať rekreačne, viem to. Keď máme dovolenku, tak po štyroch-piatich dňoch musím niečo robiť, telo si žiada, aby som ho udržal v prevádzkovej teplote. Vtedy sa aj lepšie cítim.“

* Aké je to trénovať po tridsiatke každý deň?

„Zvládam to a momentálne si futbal užívam. Pravdou je, že po zápase som viac unavený, ako keď som mal o päť rokov menej...“

* Čím to je, že na jar nedokážete dostať súperov pod taký tlak, ako na jeseň?

„Vidno na nás, že vidina postupu nám trochu zväzuje nohy. Nikto nechce spraviť chybu, hráme viac na istotu, obozretnejšie, nie s takou ľahkosťou, ako by sme chceli. U každého je väčšia zodpovednosť. Dôležité je, že vyhrávame dôležité zápasy, udržujeme si náskok a aj našich prenasledovateľov dostávame pod tlak.“

* Ako pomáhate o osem rokov mladšiemu bratovi a ďalším mladým spoluhráčom vyrovnať sa s tlakom spojeným s postupom?

„Sme na to viacerí – Vraťo Greško, Blažej Vaščák, alebo Janko Gajdošík. Máme super kolektív, dobrú partiu chlapcov, stále debatujeme a rozoberáme zápasy. Dva roky po sebe sa nám postúpiť nepodarilo a teraz máme obrovskú príležitosť.“

* V čom spočíva posledný krok k úspechu?

„Je to určite v sebavedomí a mentálnej sile. Hráme pod určitým tlakom a každý sa s ním ináč vyrovnáva, no netreba sa báť. Máme veľký náskok, o to viac môžeme hrať pokojne.“

* Čo dokážete v zápase akceptovať a čo nie?

„Keď je súper lepší a zdolá nás futbalovými zbraňami, vtedy s tým neurobíte nič. A neprepáčim – keď môžeme zápas vyhrať, a nechceme sa pobiť o výsledok, keď vidno málo vôle, nie sme ochotní behať - to nám predsa nikto nezakazuje. Aj keď sa nedarí, treba sa povzbudiť, behať, jazdiť, tak, ako je to teraz.“

* Žiadne pekné slová úspech nezaručujú. Keby ste predsa len mali jedno vybrať, ktoré by to bolo?

„V našom prípade určite srdce.“

* Čo vám imponuje na ľuďoch z Horehronia?

„Že sú priami, otvorení a úprimní. Povedia vám, čo si myslia.“

* Stále si najlepšie oddýchnete od futbalu a prevetráte hlavu na štvorkolke?

„Teraz už menej... Keď som doma, rád si pozriem filmy a čoraz viac chodím s priateľkou na prechádzky, alebo do wellnesu.“

* Aké miesto by mal postup s Podbrezovou vo vašej kariére?

„Zaradil by som ho veľmi vysoko. V prvom roku v Banskej Bystrici sme hrali o majstra, no v záverečných kolách nám titul utiekol pomedzi prsty a radovala sa Žilina. V Podbrezovej som doma a máme obrovskú šancu byť historicky prvým mužstvom, prvou generáciou, ktorá má možnosť postúpiť. Netreba si to pokaziť.“


Zdroj: MIROSLAV TOMÁŠIK, Denník Šport, 28. 4. 2014, 68. ročník, číslo 97