Na trávniku Myjavy sme prehrali. Stalo sa tak po góle z druhej minúty z kopačky Pekára, po ktorom dopadla na náš tím ťažoba očakávaní - ako sa s daným stavom dokážu vysporiadať hráči, ktorí pred týždňom sfúkli Slovan, pýtali sa mnohí... Napokon sa nám nepodarilo nájsť kľúč od brány domácich, utrpeli sme stratu bodov po nedotiahnutí finálnej fázy v našej hre. Neboli sme schopní počas podoby celého zápasu skórovať a vydolovať tak z neho čo i len bod. Demonštrovali sme, že sme stále ešte len vo výučbe. V učení sa. Na súperových štadiónoch určite.
 
Noty futbalovej reálnosti
 
Spartak musel pre rekonštrukciu svojej trávnatej plochy oželieť prvé domáce vystúpenia na začiatku ligy. Cestoval tak za súpermi a príliš sa mu bodovo nedarilo. Spadol na spodok tabuľky. V klube na také čosi nemysleli, v lete prestavali káder do výraznej kvalitatívnej podoby hlavne v ofenzíve a zaiste mali iné pomýšľanie na účinkovanie mužstva v súťaži. Posledne prišli dve domáce zaváhania Spartaka a v kuchuni klubu bili na červenú - prehra s poradovým číslom tri za sebou, to by už bol varovný výstrel na zachránarskú misiu.
 
Do rany im prišlo naše mužstvo. Urobili sme si rešpekt fantastickýcm zápasom so Slovanom, kultivovaným herným prejavom, hlavne na Horehronie si súperi veľmi nechodia po body. Vonku sme taktiež dokázali prekvapiť, vyhrať v Trnave, v stave, ked Spartak mal ešte naštartované, bol vo forme a jeho zakopnutie s nami nečakal vari nikto. Ani my sami nie. A dokázali sme bodovo zbíjať aj na Záhorí, nie tak dávno v Senici. Kopaničiari si museli dávať pozor. Nepodceniť nás. Nájsť spôsob, ako nás zdolať.
 
Lyžicu na náber polievky sme im ponúkli my sami. Priestorovou chybou pred úvodným gólom. Rýchly útok po ľavej strane domácich priniesol loptu na os ihriska, pred našu šestnástku, kde bolo akosi vzduchoprázdno. Vznikla tam diera, v ktorej sa ujal lopty Matúš Pekár a priamo zo šestnástkovej čiary napriahol na gólovú ranu. V tú chvíľu dal zápasu veľa. Expresne pohol svetelnou tabuľou, neuveriteľne rýchlo dodal na kopačky spoluhráčov pohodu a nás dostal do kliešťí. Nemáme totižto mužstvo, ktoré je zvyknuté prísť na pôdu súpera a búšiť doňho za nepriaznivého stavu. V druhej lige možno áno, tam sme určovali noty zápasov pravidelne, ale tu sme v lige. V inom leveli. Mali sme neskôr problém nájsť spôsob, ako na súpera. Herne sme ho aj nachádzali, ale pohoreli sme na vyvrcholení našich snáh. V ofenzíve. V zakončení. Nedali sme gól. Nedostávali sme sa do šancí. Na tom sme výsledkovo umreli. Tak znie poučba z tohto zápasu.
 
Povedzme si, že pred minulotýždňovým zápasom so Slovanom sme mohli robiť paniku. V týždni pred ním sme vypadli zo Slovnaft Cupu v Michalovciach po penaltách, predtým sme horko- ťažko uratovali remízu v Senici. Slovan, namáčaný v kríze hlbokej ako Hron v čase najväčšej skazy, si nás mohol podať ako zákusok na napravenie si chuti. S čokoládou navrchu, pretože kvalitné mužstvo veruže má. Zdolali sme ho však a zdolali sme ho preto, pretože sme verili, že sa to môže podariť a vlastne, podarí sa. Pretože nežijeme vo vzduchovej bubline, vieme, že máme v mužstve kvalitu, charakter a niečo, čím vieme súperov prelomiť. Preto sa takto isto musíme postaviť aj k myjavskému zápasu - ukázal nám, že ešte musí me veľa popracovať na kvalite výstavby našich útokov s tým, aby boli zakončované, aby išli do koncovky. Rýchlejšie, kolmejšie, možno nie tak komplikovane, hlavne v závere zápasu, ktorý je poznačený už úpenlivou naháňačkou za bodmi. Pretože v Myjave sme nehrali zle. A Myjavčania nehrali báječne, aby sa nedali zdolať. Chýbal nám však gól v ich sieti, ktorý sme potrebovali dať. Aspoň jeden. Neprišiel.
 
Cesta je veriť si
 
Takže bez bodu, ale opäť sme o čosi múdrejší a skúsenejší. Nehráme v lige machrov a nemyslíme si, že každý zápas ideme jednoznačne vyhrať. Nie sme Real Madrid a pre tých, ktorí ho nemajú radi, tak ani FC Barcelona. Máme inteligentné mužstvo, ktoré potrebuje takéto zápasy na svoj rast.
 
Inteligenciu, kumšt a zodpovednosť však možno zamiešať aj so zvýšenou agresivitou, ako na domácom trávnatom koberci. Nebáť sa u súpera pritlačiť, vzoprieť sa. Hokejisti v tom majú jasno, ak im nejde hra, nakorčuľujú do pásma, prilepia súpera na mantinel, poprípade pošteklia súperovho brankára a pripravia si pred jeho bránkoviskom melu demonštrujúc, že sme tu a bojujeme do konca. Nám v Myjave v závere mierne chýbalo, aby sme boli trochu zlí chlapci. To nie je výtka, ale dojem - gól treba v závere dotlačiť akokoľvek. A ak domáci stratia dajme tomu v 65. minúte pri autovej čiare loptu, z následného vhadzovania musíme dostať na naše kopačky nielen loptu, ale aj väčšie sebavedomie do nôh. Niečím ich pretlačiť. Ako to robia veľké mužstvá - menia tempo zápasu, vycítia slabú chvíľku súpera a vtedy ho položia na lopatky.
 
Možno tabuľkové počty teraz nadobudnú pocit, čo po dvoch kolách, ak by sa nám nepodarilo uhrať bod či body, či to nebude zosuv na jej dno do prázdnoty... Ale takto nemožno rozmýšľať. Možno, že nás čakajú ťažké zápasy- doma hostíme fantastický Trenčín, lídra, ktorý Slovan sfúkol taktiež, dokonca dvakrát ani nie za dva týždne a veru impozantným spôsobom. Bude to s ním fuška a ani potom v Banskej Bystrici nečaká mužstvo trénera Jaroslava Kentoša v derby prechádzka ružovým sadom. A následne doma Spartak Trnava... Ale zdobiť všetkých na Horehroní musí to chcenie, tá túžba a tá viera pred Slovanom. To, že mužstvo je na dobrej ceste, že je silné, že si dokáže poradiť, len v to treba veriť a pomôcť mu. A to, že sa môže stále učiť, napredovať, vzdelávať a byť stále pevnejšie a silnejšie, to je na ňom to najkrajšie.

Miroslav Čief