Hitom internetu sa stal bonmot jednej pani v televízno - vedomostnej relácii, ktorá si inak do tých čias počínala dobre, no potom pri jednej z otázok vyslovila niečo neočakávané - že kajšmentke. Doplnenie písmeniek do slova fajnšmeker jej teda nevyšlo, ale to čo vyslovila si okamžite našlo obľubu v davoch ľudí. Kajšmentke tam, kajšmentke onam... Vari sa ani nedá prejsť po ulici, aby ste to nezapočuli z niečích úst. Čo to má spoločné s našim futbalom? No aj celkom dosť! Lebo podbrezovskí futbalisti v sobotu to slovo fajnšmeker napísali správne svojim výkonom, ktorý bol sťaby pre fajnšmekrov. A historické víťazstvo v lige je také naše kajšmentke. Aj o ňom každý hovorí. Fantastický úvod do stavu vzletmo Bolo to akoby ste otvorili dvere do kúpeľne a niekde od dverí hodili do vane kladivo (ak nemáte len sprchovací kút). Taký rachot sa porobil vo vnútrach našich futbalistov po prvých troch zápasoch. Samozrejme, že je to nadnesené, ale dali do nich všetko, snažili sa presne tak ako v prvoligových zápasoch, dreli, bojovali, no výsledný (výsledkový) efekt žiaden. Na porazenie. Prázdnota. Naviac pred nimi stálo pohronské derby, vyšpičkované médiami, fanúšikovskými tábormi, geografickou polohou. V sobotu si pred vypredaným hľadiskom nechceli pripustiť zlyhanie. Teda, že by neuspeli. To by bolo veľa. To už by hra osudu a všeličoho okolo toho náramne presolili historické chvíle pre podbrezovský klub, pre jeho hráčov, jeho funkcionárov. Našťastie, nestalo sa. Stal sa presný opak. Hráči na ihrisku privodili všetkým úžasné pocity do sŕdc. Hrali vynikajúco. Na to, v akej situácii boli pred zápasom, aký hrali zápas, aký stál proti nim súper, áno, hrali vynikajúco. Bol to kolektívny zlom tohto mužstva. Malo fantastický úvod, strelilo dva góly, posadilo sa do zápasového sedla pevne ho držiac, to mu pomohlo, ale išlo mu predsa naproti! Aby v 7. min svietil na svetelnej tabuli stav 2:0, to sa muselo pekne nahecovať. A potom heclo aj publikum, nech verí, žije s nimi a podporuje ich. Lebo začali a chceli dokončiť niečo historické pre tento región. Chceli preňho vyhrať prvý ligový zápas. A aj ho vyhrali. A ani nevedeli ako, vzniklo nové, podbrezovské kajšmentke. Trénerské protipóly (a hlavybôly) Keby som bol domáci tréner, asi by som sa považoval za šťastného muža. Predsa, dostať priestor na prácu (3 roky) v slovenských reáliách, to nemôže byť normálne. Keď si človek spočíta 2 plus 2, teda ako to je s trvácnosťou slovenských trénerov na lavičkách mužstiev, je mu do plaču. Trpezlivosť minimálna, koncepcia nulová, myslíme teraz prácu z pohľadu klubových funkcionárov, ktorí trénerov menia ako ponožky. Áno, doba je ťažká, mužstvo niekedy potrebuje nový impulz, ale vymieňať trénerov ako na kolotoči nie je dobré. To, že má tréner Kentoš dôveru v podbrezovskom klube je zrejmé. Sám si ju vydobil svojou prácou, svojim prístupom, tým, ako mužstvo vedie, ako je vyskladené, tým, ako ladí. Je moderné. Urobil s ním kopu práce a dočkalo sa mu odmeny. Zaslúženej. Nepodáva silné reči do novín, nechá za seba hovoriť svojich hráčov. To ich učí, takisto skromnosti a pokore. Toto derby ukázalo dobrý smer cesty mužstva ním vedeného. Výborne v zápase zahrali všetci. Kapitán Minčič pripomínal stenu, o ktorú sa roztriešti všetko, čo prejde okolo. Nepriechodná veža našej obrany by na ihrisku možno aj život položila za toto mužstvo, len nech sa už konečne dočká dobrého výsledku. Fantasticky hral Milan Harvilko. Presne toto chalani medzi sebou potrebovali, napádať, behať, ísť hore s každým útokom, doslova jazdiť po ihrisku a strhnúť ostatných. Aj publikum. Na Milana sa usmialo šťastie pri gólovej situácii, potom bol ako víchor. Bol všade. Obrancom sa z jeho pohybu krútila hlava, zaväzovali a rozväzovali sa im kopačky a tak dookola, čo ho nevedeli brániť a nohami šermovali naprázdno za ním. Takto! Takýmto výkonom, takouto bojovnosťou sa dá zvládnuť všetko. Chalani svojim zanietením pomohli aj 17- ročnému Tomášovi Galovi, ktorý vo svojom druhom zápase v lige ukázal, že vie. Ukradol loptu pri rozvláčnej a naivnej rozohrávke obrancom Dukly, potiahol ju, prihral a potom sa už len pozeral na Nworahove oslavné saltá. Tento mladík okrem iného ukázal, že v klube sa s mládežou robiť oplatí. A ostatným svojim vrstovníkom to, že nič nie je nemožné, len treba makať. A veriť si. Tam je cesta. Keby som bol tréner hostí, cítil by som sa urazene. Lebo akokoľvek by moje mužstvo mohlo hrať, ba aj prehrať, zobral by som to. Nikdy by som sa však nestotožnil s tým, že moje mužstvo nedá tomu zápasu všetko. Hrá bez obety. Vášne. Bez niečoho futbalového. Veľmi by som sa tým trápil. Nepochopil by som, prečo hráči, ktorí bojujú o svoj ďalší futbalový osud a o miesto vo vrcholovom futbale, zahrali takto mátožne. Bez iskry. Konceptu. Vkladu. Bolo to zlé. Ale to v Podbrezovej nezaujíma nikoho. Verte im Keďže však nie som futbalový tréner ani jedného z mužstiev, ako mladý novinár (23 rokov) musím len uznať, že prvé pohronské derby malo niečo do seba. Plne ho ovládli domáci, plne ho odflákli hostia čo sa týka viery vo výsledok po spackanom úvode. Zahriala početná kulisa, pre toto sa ten futbal robí a hrá. Pre hrejivé pocity víťazstva, pre neskutočné prežitky sediac medzi tisíckami ľudí, ktorí sú tam s vami a všetkým vám ide o jedno - aby mužstvo pred vašim zrakom vyhralo. A keď vyhrá, je to super. Verte tomuto mužstvu. Nech sa deje čokoľvek. Horehronci sú nepoddajní (mama rodáčka zo Šumiaca), len tak ich nič nezlomí. Už niekedy dávnejšie, keď sa mužstvo len začínalo tvoriť a trénovalo v Brezne, tak som ho sledoval. Mal som tam vtedy priateľku na intráku a keď som išiel od nej, zámerne skoršie ( len nech sa to nedozvie) nejakých pár minút, pristavil som sa pri štadióne a vždy si odsledoval nejaké minútky z tréningu (okrem návštev samotných zápasov). Už navonok sa dala vidieť behavosť konštruktívnosť a kreativita niektorých hráčov. Pôsobili moderne už zdiaľky. A pôsobia presne tak aj po čase. Idú dobrou cestou a ak sa tomuto mužstvu bude veriť, bude sa o ňom ešte veľa hovoriť. Možno po vzore spomínaného kajšmentke.
Miroslav Čief Video: Tv Hronka